Last updated on 22. apríla 2019
Bol chladný, skôr mimoriadne studený jarný večer. Cez nepriazeň počasia a po celodennom cestovaní bol som ešte podvečer na stretnutí, kde som bol „iba“ účastníkom. Tešil som sa lebo som mal chvíľku aj pre seba. Veď koľkokrát je to super iba pohodlne počúvať a absorbovať do seba čo iní ponúkajú. Išlo o prednášky, ktoré boli autentické, nie škrobené. Po prednáškach nám bolo ponúknuté zúčastniť sa sprievodu, do ktorého sa mohol zapojiť každý, ale rovnako aj nikto. Väčšina sa veru aj zapojila. Dobrovoľne. Šiel som aj ja. V ruke som držal sviecu, na ktorú som dával pozor aby mi nezhasla. Cítil som pokoj a sviatočnosť prítomnej chvíle. Bolo to večer v nedeľu pred veľkonočným týždňom. Najlepší čas na zamyslenie sa nad sebou a večnosťou.
Aj svätá omša sa niesla v tomto duchu. Odzneli na nej pašie z Kvetnej nedele, ktoré jedným dychom prečítal kňaz, ako skutočný umelec čítaného slova. Jeho intonácia hlasu dodávali tomu slávnostný nádych. Jeho hlas, baritón, ktorý z textu zosobňoval Krista, bol tak autentický, že na obsah slov bolo veľmi ľahko sa sústredi. Nebolo to pohodlie divadla, kde sedíte v hlbokom kresle, tichu a prítmí, kde necítite zakrádajúci sa jarný mráz na nohách a rukách, ale čosi autentické. Ste uprostred skutočného diania Golgoty. Mráz vás štípe nielen na rukách a nohách, ale chlad vám trasie celým telom. Možno ako kedysi na Golgote.
Ľudia stojací okolo vás, dotvárajú autenticky kolorit drámy, ktorej znenazdajky stávate sa jej súčasťou. Zamýšľam sa. Boh sa vydáva do rúk, diela svojich rúk, človeka. Aj to v texte zaznieva. Nesmierna pokora. „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca. Keď som bol deň čo deň s vami v chráme, nepoložili ste na mňa ruky. Ale toto je vaša hodina a moc temna.“ Všetko zároveň tak hlboké, priam mystické.
Na konci procesie a tesne pred jej ukončením záverečného slova, teda konca, po mojom ľavom pleci odrazu ma oslovila mladá žena. Bola pomerne vysoká, športový typ. Aj napriek veľkej zime, pekne upravená. Neisto ma oslovila po mene, čo ma tak trocha prekvapilo. Bola to skôr otázka, ako oslovenie. Nepoznal som ju. Jej hlas bol veľmi pokojný a dodával jej dôstojnosť. Vlasy na polokrátko ostrihané, elegantne začesané, zakrývali jej ľavé ucho a časť jej jemnej jasnej tváre. V pravom uchu som si všimol náušnicu na konci ktorej bola, aspoň sa mi tak zdalo, vsadená perla.
Jej žiaľ, bol tak hlboko ukrytý v jej srdi, že takmer sa nedal vidieť. Už vôbec nie odhaliť. Napriek tomu náš pohľad sa v jednej chvíli stretol. Neuhol som očami. Ani ona. Napriek takému nečakanému stretu, z našich očí žiarila úprimnosť. Mala krásne modré oči, zahalené tajomstvom, alebo skôr smútkom. Bola veľmi pekná. Nielen svojím zovňajškom, ale predovšetkým srdcom a dušou, ktorú som cítil, že jej pomáha niesť jej vlastný kríž
„Môžem Vás o niečo poprosiť? Nepočul som dobre pre hluk hlavnej cesty, preto som sa opýtal ešte raz o čo ide. „O moje manželstvo.“ Zahĺbene povedala. „A, ako dlho trvá?“ Pýtam sa nevtieravo. Začul som: „Jedenásť rokov.“ Usmial som sa a povedal. „Iba?“ Aj ona sa usmievala a upresnila. „Dvadsaťjeden.“ „ Nó, tak to je už voľačo viac.“ „Nie každý to tak ľahko dosiahne.“ Usmievame sa obaja. V pravej ruke držala svietcu a a ľavou rukou chránila malý plamienok, aby jej nezhasol. Bolo to také symbolické. Akoby dávala pozor, aby jej plamienok, jej manželskej lásky celkom nevyhasol. Dlaňou do polkruhu ľavej ruky ho chránila pred vetrom. Skôr vetríkom.
„Dvadsaťjeden rokov trvá naše manželstvo.“ Upresňuje znova, lebo postrehla, že som to zle počul a nesprávne porozumel. Hluk stále okoloidúcich áut vytváral komunikačnú clonu, a tak spôsobil komunikačnú nejasnosť. Stále som stál k nej bokom, aj keď som sa trocha ku nej pootočil a bočným pohľadom spod striešky môjho klobúka, na ňu mrkol. „Jedenásť rokov trvá naša manželská kríza.“ Ešte raz zdôrazňuje. „Fí ha. No, tak toto je už dosť,“ dodal som. Prekvapene som je pozrel do očí a otočil sa smerom k nej ešte viac. Teraz som v nich videl iskru, akoby z pahreby dohárajúceho ohniska. „Stále ešte o manžela bojujem, hoci cítim, že môj manžel sa odo mňa vzdiaľuje.“ Dodáva so zahľadenými očami pred seba. „Tak treba oňho zabojovať. Nevzdávať sa. Určite sa oplatí!“ Uisťujem ju. „A koľko máte deti?“ „Tri.“ „Aké sú veľké?“ „Najstaršia má dvadsaťjeden rokov,“ priznala hrdo. „Tak o to viac. Netreba sa vzdávať. Je to dôležité aj kvôli Vaším deťom. Jednak, aby mali otca aj mamu, ale hlavne dobrý príklad, že mama s otcom, aj keď prechádzali krízou sa nerozviedli. Je to veľmi dôležité,“ pokorne dodávam.
“Viete, aj naši rodičia prešli vážnou krízou. Náš otec bez troch rokov do päťdesiatky pil. Tiež sme si užili svoje,“ povzbudzujem ju príkladom našich rodičov. Myslel som si, že odstrašujúcim. Ona však skromne dodáva „Aj ten náš. Boli sme štyri sestry a museli sme tvrdo pracovať. Keď bol otec opitý, zažili sme útoky aj voči našej mame,“ prezrádza.
„Nuž aj také úskalia majú manželstvá. Cez to všetko je dobré to prekonať. Naším sa to vďaka Bohu podarilo. Aj keď mamička nám už zomrela, stále som jej vďačný aj za to, že sa s naším otcom nerozviedla,“ pozrel som jej znova do očí a zároveň položil otázku. „Koľko máte rokov?“ Nepatrila k ženám, ktorá by sa na takúto otázku urazila. „Štyridsaťštyri,“ znela jasná odpoveď s nádychom ľahkého údivu. „Máte vo svojom živote predsavzatie, ktoré by ste si dala na celý život?“ Jej oči chvíľku preleteli z ľava do prava a späť, akoby jej pomáhali loviť vo svojej pamäti. „Prečo?“ Zasekla sa na chvíľu. „Asi nemám.“ Dodáva stále loviac v pamäti. „Nemám.“ Rozhodne odpovie, pričom mi s očakávaním hľadí priamo do očí, čo na to poviem. „No vidíte. Toto je tá jedinečná príležitosť, aby ste si ho dali práve teraz. Nemusí to byť veľká vec, ale, aby trvala do konca Vášho života.“
Prekvapene na mňa pozerá. Skôr než sa znova opýta, kladiem jej ďalšiu otázku. „Ak sa zamyslíte vo svojom živote, vedela by ste si dať takéto predsavzatie? Nájde sa voľačo, čoho ste ochotná sa zriecť?“ Jej oči zasa začali na chvíľu pobehovať a po chvíli prezradili, že predsa sa len čosi našlo. „Ak si takéto predsavzatie dáte, a ste ochotná ho priniesť, ako obetu za svojho manžela, a svoje manželstvo, nemôže to ostať bez odozvy.“ Uisťujem ju. „Manžel sa o tom nikdy nemusí dozvedieť. Je to Vaša obeta. Za neho a Vás obidvoch.“ Nenamietala. Skôr som mal pocit, ako si pohotovostne ukladá svoje myšlienky v hlave. „Ak si dáte predsavzatie s celoživotným cieľom, ťažko sa ho napĺňa, ale môže Vám pomôcť práve to, že túto obetu neprijímate za seba, ale za toho, koho najviac milujete. Vtedy sa Vám to podarí oveľa ľahšie dodržať. Povedali ste, že máte štyridsaťštyri rokov? To je presne toľko rokov, kedy som si ja sám sebe takéto obdobné predsavzatie dal. Na celý život. Nie za seba. To by som asi zlyhal. Za toho na kom mi veľmi záležalo aj záleží. Nevedel sa dostať zo zajatia… Oplatilo sa. Lebo výsledok sa nielen dostavil, ale stále trvá.“ Povedal som jej to iba preto, aby som ju povzbudil k tomu, aby sa aj jej podarilo to naplniť.
Skôr ako sme si podali ruky na rozlúčku, povzbudil som ju ešte a oznámil: „Je pred nami obdobie Veľkého týždňa . Budem na Vás oboch myslieť. Pôst celého Veľkého týždňa prinesiem za Vás, ako obetu, za Vaše manželstvo,“ dodal som rozhodne. Nezdráhala sa. Reagovala prirodzene a spontánne, ako aj po celý čas nášho spoločného rozhovoru. Prijala to s poďakovaním, aj keď ju to trocha predsa len prekvapilo. Podaním rúk a pozdravom sme sa rozlúčili. Naše cesty išli presne opačne. Otočili sme sa, a chrbtom od seba sme sa od seba vzďaľovali. Neotočil som sa, ale zamyslene som kráčal ku kostolu, stále s horiacou sviečkou v ruke, kde na mňa mali čakať priatelia, ktorí ma brali autom domov. Zamyslene nastupujúc do auta váhajúco sfúknem horiacu sviečku. Až vtedy som si uvedomil, že stále mi v ruke horela. Skôr svietila. Aj Monika bola vlastne tá, ktorá tiež odchádzala v ruke s horiacou sviečkou. Možno tiež až k autu. Svietce, ktoré sme obaja držali v rukách, počas celého nášho rozhovoru horeli. Horeli, ako aj naše srdcia, túžiace zachrániť manželstvo pred úplnou tmou. To jej. Ich plameň nás hrial a zároveň vysielal posolstvo nádeje na cestu spásy, ku ktorej sme všetci povolaní. Boli to naše duše, ktoré chránili malý plamienok, aby s ním nevdojak nezhaslo aj posledné svetlo manželskej lásky, ktorá sa zdala v tejto chvíli vzďaľujúca. Nie však neudržateľná. Ešte som ani nedošiel domov a prišla mi ďakovná SMS-ka. O tom viac nabudúce.
Michael El Dorkas
Be First to Comment